Ale potom prišla puberta a ja som pochopil. Láska ma vyniesla do výšin ošiaľu zaľúbenia a zhodila do strmých priepastí trpkých nezhôd a rozchodov. Tak ako aj ostatných.
Potom som spolu s kolegami kritizovali našich šéfov a ja som si v duchu hovoril, aký fantastický šéf by som bol ja. Potom som istý čas viedol niekoľko projektov a jedno oddelenie. Nebol som zlý šéf ale ani super šéf. Ale pochopil som, že to nie je tak jednoduché ako to vyzerá.
Niekedy som si prečítal dajaký článok na internete a občas som ho skritizoval. Niekedy som si povedal, že by som to napísal lepšie a nechápal som, prečo sú niektorí autori tak hotoví z kritiky, ktorá bola z môjho pohľadu dosť mierna. Dal som sa na blogovanie a pochopil som, aké to môže byť ťažké napísať dobrý článok. Väčšina článkov sa mi zdá dobrá keď ich píšem. Ale potom občas vidím ako môj "fantastický" výtvor, moje dieťa, niekto znosí pod čiernu zem. Teraz už chápem ťažký údel spisovateľov. Ošiaľ radosti z tvorenia. Takisto aj ich náchylnosť na alkohol, psychoterapie, násilie voči kritikom a bilančné samovraždy.
Pokiaľ ste to neprežili, nikdy to nebudete plne chápať a nebudete to cítiť rovnako.