Od snov až k životu po smrti

Autor: Peter Hlavačka | 3.1.2006 o 1:23 | Karma článku: 5,57 | Prečítané:  1994x

Bol som malé dieťa a ležal som na pláži. Jemný piesok príjemne hrial nohy, na krásne modrej oblohe svietilo slnko. Sýto modré more omývalo piesočnatú pláž, na ktorej miestami ležali oblé kamene. Bola pri mne mama, nie tá terajšia, jedna z mojich predošlých mám z minulých životov. Ešte som nevedel rozprávať. Zrazu som začal rýchlo rásť. Ako sme išli z pláže, stretli sme môjho dávneho kamaráta z detstva. Vyzeral trochu inak. Ja som vedel, že je to on, ale on sa na mňa nepamätal. Vôbec si nepamätal na svoje predošlé životy. Spolu s mamou sme išli do hostinca, ktorý stál kúsok od pláže. V hostinci bolo plno ľudí. Pripadalo mi úplne samozrejmé, že si pamätám všetky svoje predošlé životy. Ale videl som, že nikto okrem mňa si na svoje životy nespomína. Prečo na to zabudli ? Stále som rýchlo rástol. Poodišiel som bokom od ľudí. Zrazu som bol dospelý a stál som pred dverami. Pomaly som ich otvoril.

Až potiaľto to bol tak trochu čudný sen, ale vzhľadom na niektoré moje iné sny to bolo takpovediac v norme. Ale keď som prešiel dverami skončila sa všetka sranda.

Vošiel som dovnútra. Bola tam holá miestnosť s drevenými stenami a bez oblokov. Naľavo pri vchode v dajakom výklenku stál muž, vyzeral trochu ako Ježiš z obrazu v babkinej spálni. Mal modrú tuniku a cez to prehodené niečo hnedé. Dlhé hnedé kučeravé vlasy mu splývali na ramená a modré oči sa pozorne hľadeli na mňa. V pravom protiľahlom rohu miestnosti sa niečo v prítmí strašne rýchlo pohybovalo sem a tam. Bolo to ako keby sa dav ľudí vlnil vo vetre, ale asi desaťkrát zrýchlene.

Pozrel som znovu na ježišoidného muža vo výklenku. Nepovedal ani slovo a obrátil oči dohora. Nebol som si istý, čo vyjadruje toto gesto. Nemôže sa už pozerať na to čo robím ? Naznačuje mi, aby som sa pozrel hore ? Pozrel som sa hore. Strop tam nebol. Steny miestnosti rámovali pohľad na úplne čierny vesmír v ktorom blikali miliardy hviezd.
Bol to iný pohľad na aký som zvyknutý na Zemi. Nebol tam ani náznak modrého sfarbenia.
Ten vesmír bol neuveriteľne čierny !

Ako som sa pozeral hore, pomaly som som začal padať ku hviezdam. Drevené steny miestnosti začali ubiehať dole a môj pád sa začal zrýchľovať. Letel som do čiernoty v ktorej blikali miliardy hviezd. Miestnosť zmizla v diaľke a ja som letel čoraz rýchlejšie. Začal som preciťovať chlad vesmíru a cítil som obrovské rozmery prázdnoty v ktorej som sa nachádzal
V tom momente som po celom tele už nielen v spánku, ale priamo fyzicky dostal tie najintenzívnejšie zimomriavky v živote.Všetky bunky môjho tela sa prebudili a chceli kričať od hrôzy. To však nedokázali a tak sa len bezmocne otriasali v záchvevoch hrôzy. Cítil som naozaj všetky bunky v tele, ten pocit proste neviem opísať.
Moje vedomie sa začalo rozprestierať do obrovského priestoru vesmíru a moja vedomá vôľa sa začínala roztápať. Nemal som strach, pretože som už nedokázal myslieť na to či mám strach. Tesne pred tým ako som sa celý ponoril do čiernoty vesmíru som sa zobudil. Telom mi prebiehali vlny zimomriavok a bolo mi trochu do plaču. Naozaj neviem čo by sa stalo, keby som pokračoval. Po chvíli som sa ukľudnil a zaspal.

Čo sa vlastne deje po smrti ?
To je otázka, ktorá zaujíma takmer každého. Zároveň je v našej spoločnosti tabu o tom diskutovať.
Málokto prehodí na rodinnom stretnutí pri nedeľnom obede: "Tak čo, pokecáme si o posmrtnom živote ?"
Na túto tému sú pomerne známe knihy od Moodyho, ktorý popisuje príhody pacientov z klinickej smrti. Svedectvá v jeho knihách sa viacmenej zhodujú na zážitku, v ktorom ľudia letia po smrti do tunela k svetlu. Výskumy v tomto smere ukázali, že elektrická stimulácia určitých oblastí mozgu vyvoláva podobné zážitky. Podobne v fungujú aj niektoré drogy. Takže zostáva otvorené, či nejde len o fyziologickú reakciu mozgu.

Chcel by som však vašu pozornosť upriamiť na iný aspekt týchto zážitkov. Zaujímavé je nielen to, čo umierajúci vidia, ale aj to, ako strácajú kontrolu nad udalosťami. Málokto popisuje, že si môže vybrať, či ide, alebo nejde do tunela, prípadne niekde inde.

Je to veľmi podobné snom. Aj v sne vidíte dej, ale málokto ho dokáže aktívne ovládať. Naše sny nedokážeme priamo ovládať vedomou vôľou. Naše sny závisia od toho akí sme hlboko pod povrchom nášho vedomia. Závisia aj od našich činov v živote, závisia od toho čo sme zažili a videli. Existujú techniky, pomocou ktorých môžeme svoje sny ovplyvňovať. Všetky tieto techniky však fungujú nepriamo a treba vedieť ako na to.

Verím tomu, že s posmrtným životom to je podobne.
Po smrti strácame kontrolu nášho vedomia a prejaví sa naša dovtedy hlboko ukrytá duša. Teraz sa ukáže, čomu sme v hĺbke duše verili, teraz sa ukážu dôsledky našich činov a teraz sa ukáže účinok rituálov, ktoré sme podstúpili. Nestačí uveriť vo vedomí, viera musí byť v duši. Nestačí robiť rituály, bez toho aby sme si uvedomovali prečo ich robíme. A hlavné su naše dobré aj zlé činy, ktoré sa v našej duši nezmazateľne zapísali.

Verím tomu, že našim dušiam je jedno, do ktorej kolonky náboženstva sme sa zapísali, keď sa robilo sčítanie ľudu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žitňanská: Stratila som dôvod zotrvávať v koalícii aj formálne

Žitňanská sa chce viac venovať učeniu.

DOMOV

Žitňanská sa rozhodla odísť zo strany Most-Híd

Exministerka spravodlivosti opúšťa aj poslanecký klub.

Komentár Zuzany Kepplovej

Kto žiadal otvorenosť, nikdy v cirkvi nepochodil

Obvinený biskup vidí tradičných nepriateľov.


Už ste čítali?